Christie_M

Vďačná téma na zamyslenie sa pre každého Slováka, ktorý vníma svoje bytie v súčasnom časopriestore.
Aby bolo možné náležite zhodnotiť stav a charakter demokracie na Slovensku je nutné upriamiť pohľad na Slovensko tak zvonka ako aj zvnútra. Alebo ak chceme inými slovami – náš stav konfrontovať s demokraciami západnými-teda „tradičnými“ a našimi, nazvime ich „karpatskými.“. Tiež na doplnenie obrazu je nutné problematiku dofarbiť históriou. Začnime ňou.
Slovensko jednak ako označenie priestoru na mape a taktiež vôbec ako slovo má oficiálne necelých 100 rokov. Prečo tento číselný fakt? Pretože jedine ten je najjednoznačnejšou premennou v rámci výpočtu demokracie Made in Slovakia. Pred rokom 1918 sme si veľmi demokracie neužili. Boli sme neznámy národ, ktorý bojoval o svoje miesto na slnku vo všeobecne známom Žalári národov. Už tento názov napovedá, že demokracia ako taká nemohla byť na našom území bežným javom, na základe ktorého by mohli vyrastať generácie, ktoré by budovali jej tradíciu. Aspoň nie pre národ Slovákov. Z historických prameňov vieme, že akákoľvek snaha o uznanie, bola poväčšinou riešená zákazmi, perzekúciami či represiou, prinajmenšom ignoráciou. To nie sú zrovna nástroje demokracie. Tlak nakoniec prerazil a prišla prvá svetová vojna. Na popole Rakúska-Uhorska vzniká konečne nový štát. Odhliadnuc od dobových faktov bez ružových okuliarov idealizovania si Prvej republiky, môžme s kľudným svedomím vyhlásiť, že sa položili základy demokracie v našich končinách. Prečo ale riešime rok 1918, keď otázka témy sa dotýka súčastnosti? Práve preto, lebo demokracia Made in (Czecho)Slovakia práve začína. Trvala 20 rokov. Položila svoje základy minimálne jednej generácii našich prarodičov, z ktorých sme po roku 1989 toľkokrát čerpali. Obdobie 1939 – 1945 (Slovenský štát) rozbilo dosiahnuté krehké základy demokracie. Aj naprek tomu, že pre slovenskú majoritu sa toto obdobie zďaleka nedalo porovnať s nedemokraciou z Uhorska, pre niektoré skupiny obyvateľstva následky Tisovo-Hitlerovského režimu malo následky fatálne. Protifašistický odboj, SNP a postavenie sa proti Hitlerovi nás ale opäť vrátilo na nulu. Po roku 1945 a triumfálnej porážke fašizmu, sme sa síce zbavili vojny, ale aj demokracie ako takej na ďalších 44 rokov. Ako súčasť Stalinovej zóny vplyvu sme fakticky nemali inú možnosť. Mohli by nám zobrať viac, než Podkarpatskú Rus. Ale aspoň sme žili v mieri, síce pod Rusmi, ale ako národ. Ktovie, ako by to dopadlo, keby vyhral Hitler. Obdobie 1945 až 1989 bolo v realite obdobím vlády jednej strany a akýkoľvek prejav demokratického správania bol tvrdo trestaný. Takže žiadna škola demokracie sa opäť nekonala. Krátky nádych pri Dubčekovi v rokoch hippies bol ale o to hodnotnejší, že prejavil nielen prirodzenú túžbu nášho národa o demokraciu, ale aj fakt, že sa im nás nepodarilo zlomiť a že sme zabudli, čo demokracia ako taká je. Keďže sme ale neboli na správnom mieste na mape a ani v správnom čase, súdruhovia demokratizačne národ unormalizovali až do novembra 89. Začína sa demokracia Made in Slovakia vol. 2. Tak ako pri Prvej republike, tak aj tentokrát prehliadnime Mečiara, privatizácie, delenie federálneho majetku, Remiáša a podobne, pretože v porovnaní s inými kapitolami nedávnych dejín my sme boli opäť, aj keď vo veľmi štrbavej, ale demokracii. A sme v nej podnes. Či už so SME , alebo SME-rom. Úroveň našej demokracie jednoznačne súvisí s históriou, ktorá tu bola vo veľmi krátkej forme spomenutá.

Históriu a stav by sme ako tak mali. Otázkou ale ostáva, kde nájsť referenciu skutočnej demokracie, aby sme mohli zmerať stav tej našej a definovať jej odchýlky „od normálu“?

Pohľady čiastočne rozorvaného stredo-európana sa poväčšinou za odpoveďou otáčajú na západ. Poďme teda tú našu demokraciu merať týmto metrom. Ono je v dnešnej dobe aj demokracia smerom na východ, či dokonca južne pod rovníkom (niektoré štáty to tam majú dokonca aj priamo v názve), ale ostaňme tradiční, pozerajme smerom na La Manche, príp. ďalej.
Sme súčasťou EU, v dobrej partii s krajinami, ktoré si demokraciu ako takú budujú podstatne dlhšie, takže majú skúsenosti, tradície a úroveň nielen demokracie mnohokrát inde, ako u nás. Takže ak porovnávame s nimi, tak prvý výsledok máme hneď jasný. Tá naša je v plienkach, s mnohými detskými chorobami. Porovnajme konkrétne Anglicko, alebo USA. Krajiny s jasne vykryštalizovanou politickou scénou v jednej Labouristi čoby ľavica a Konzervatívci čoby pravica, US to isté, len pod menami Demokrati vs. Republikáni. Ak by sme v tomto prípade chceli byť konkrétny a stanoviť diagnózu tejto našej detskej choroby, znela by Akútna roztrieštenosť slovenskej politickej scény. Aspoň tej pravej strany spektra. Čo volebné obdobie, to iná nová strana, Skok, Sieť, ANO, SOP – názvy strán, ktoré nielenže nebudia dôveru, ale vo väčšine prípadov neprežijú v celku poriadne ani jedno celé volebné obdobie. Iné strany sa potom delia a štiepia, čo na celok ako taký nepôsobí pozitívne. Chýba nám tu tradícia dvoch silných protipólov, ako je to u našich vyspelejších kolegov. Robíme ale všetko zle? Tiež otázka, ktorá pri množstve komplexov malého polozabudnutého hráča môže vzniknúť. Kde nájsť odpoveď? Nemáme dokončené diaľnice, máme veľkú nezamestnanosť, vládnu nám finančné skupiny, z núl vznikajú oligarchovia naklonení politickým špičkám. Odpoveď znie – aj robíme, aj nerobíme. Čo v tomto robíme dobre? Pred 89 sme mali diaľnic tak 200 km. Dnes ich je podstatne viac. Môžme stále cestovať? Môžme. Máme parlamentné voľby, ktoré zahraniční pozorovatelia hodnotia kladne? Máme. Môžme si povedať svoj názor? Áno. Môžme slobodne podnikať? Áno. Musíme stáť v poradovníku na škodovky? Musíme vypĺňať Devízový prísľub? Musíme dobre vychádzať s kádrovákom? Nie. Základné kamene demokracie teda jestvujú, čiže v demokracii žijeme. Čo teda robíme zle, čo nám teda chýba? Diagnóza č. 2 u pomysleného EU doktora by pravdepodobne znela – Kultúra demokracie ako takej. Som presvedčená, že tá nám chýba najviac. Nebuďme naivní, tá v iných parlamentoch tiež nie je ružová, ale nazvime to, je aspoň uprataná. Myslieť si, že na západe nefunguje korupcia, klientelizmus, oligarchia by bolo naivné. V ich systéme sú ale pravidlá jasnejšie, tradičnejšie, jednoducho u nich ten mechanizmus demokracie funguje dokonalejšie a má aj krajšie kulisy či protokol. Nás je to ešte, nazvime to podomácky, také „karpatskejšie“. Otázka je ale, či pri daných súvislostiach byť karpatský znamená byť zlý? Áno, pri zabehnutých vzorcoch demokracie sme slabší v prospechu. Ale porovnajme si z čoho pramení ich a z čoho naša demokracia? Alebo poďme úplne na začiatok – kde sa demokracii darí najlepšie a najpokojnejšie? V krajinách, kde je dostatok. V krajinách , kde obyvateľstvo žije relatívne na úrovni, je nielen demokracia na vyššej úrovni, ale je aj väščie porozumenie, nevládne tenzia, ako pri iných, diferencovanejších prostrediach. Vráťme sa ale k pôvodnej otázke, z čoho čo pramení. Naša demokracia má dokopy 40 rokov za posledných 100. To v čom žijeme, to sme si postavili sami, sami sme sa o to postarali, sami vybudovali a sami zničili. Zdôrazňujem slovo SAMI. Neboli sme nikdy krajinou, ktorá by viedla koloniálnu politiku, nemali sme nikdy zámorské územia, neboli sme nikdy nikoho pánmi, skôr naopak. Naši králi nikdy nezdecimovali žiadny africký štát ako to urobil bývalý kráľ krajiny, na ktorej území stojí hlavé mesto Európy. Áno, Habsburgovcom nedalo spávať, že nemali kolónie, orientovali sa preto viac na svojich susedov a defacto konkrétne v našom prípade nám to momentálne slúži ako z núdze cnosť. Taktiež sme nemali ani polovicu Ázie, ani obchodné centrá, Hong kong, Taiwan, Brunej a tiež u nás v Trnave nie je centrum obchodu s diamantami (krvavými?) ako v Antwerpách. Prečo fakty z tejto strany? Aby sme získali odpoveď na otázku s čím porovanať tú našu slovenskú demokraciu. A ak tú odpoveď získame, či máme istotu, že porovnávame správne.

Odpoveď na to, aký je stav slovenskej demokracie v čom si protirečí a v čom nie nie je jednoduchá. Pri odpovedi treba zvážiť množstvo premenných. Mne z nich vychádza jedno: Nech je tá naša demokracia akákoľvek, je naša. Nikdy nebude rovnaká ako tá belgická. Prečo? Lebo nie sme belgičania. A ani ako grécka. Je vôbec demokracia správny názvom pre štát, kde sapomalz oplatí viac nepracovať ako pracovať? Demokraciu si každý štát zaslúži takú, na akú má. Demokracia by mala byť o komunikácii, nie o vzorci. V našom EU priestore žije množstvo národov s rozdielnou povahou a históriou, preto z tohto pohľadu heslo demokracie by malo byť poplatné heslu európskemu: „Spojení v rozmanitosti“. Ak toto dokážeme, sme na dobrej strane barikády. A čo s demokraciou vs. škandály, aféry, kauzy? Či už u nás, alebo v zahraničí? Jednou z funkcií demokratickej opozície je predsa nestála kontrola a snaha o vylepšenie funkcie koalície. Takže všetky kauzy sú v podstate výsledkom dobrej práce opozície, aj keď u nás tak žalostne roztrieštenej. Bolo by naivné si myslieť, že politici sú 100% čestní.

Demokracia nie je v mnohých prípadoch automatická. V mnohých prípadoch je vykúpená krvou. Demokraciu by si národy mali zaslúžiť a pestovať. Ak národ demokraciu nezvládne, nezaslúži si ju. Boris Jeľcin, pre mnohých len opilec stratený vo víre dejín raz opovedal na stretnutí predstaviteľov republík Ruskej federácie na otázku, do akej miery by mohli uvažovať o osamostatnení vetou: Zoberte si toľko demokracie, koľko uvládzete.